SPU vyhlasuje vianočnú zbierku na pomoc študentom v ťažkej životnej situácii

Rektorka Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre Klaudia Halászová vyhlasuje vianočnú finančnú zbierku pre osem študentov a študentiek SPU, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii.

Stretávame ich denne v posluchárňach, laboratóriách, na internátoch či na chodbách fakúlt. Zdieľame s nimi semináre, projekty, úsmevy aj každodenné starosti so štúdiom. No o tých najťažších starostiach často nehovoria. SPU v Nitre chce v predvianočnom období ukázať spolupatričnosť s tými, ktorí musia denne zápasiť s okolnosťami, ktoré si mnohí z nás ani nedokážu predstaviť - či už je to zdravotný hendikep, alebo študenti pochádzajú zo sociálne slabších rodín a dokážu študovať len vďaka sociálnemu štipendiu. Mnohí pritom patria medzi najusilovnejších študentov. Pomôžme im zvládnuť obdobie, keď sa stretáva túžba po vzdelaní s neľahkou realitou života. Každé euro má význam.

Ak aj vy chcete podporiť túto myšlienku, prispieť môžete na transparentný účet SPU: SK15 8180 0000 0070 0072 9207

https://www.pokladnica.sk/sk/transparentne-ucty/detail?SK1581800000007000729207

Prečítajte si príbehy niektorých študentov, o ktoré sa s nami podelili:

Erika:

"V troch rokoch, po prekonaní chrípky, sa môj zdravotný stav začal zhoršovať. Často som padala, naťahovala slová, zakláňala hlávku dozadu. Rodičia sa o mňa báli, lebo videli, že niečo nie je v poriadku, a tak ma vzali do nemocnice. Sedeli sme v čakárni a čakali, kým ma niekto vyšetrí - až do chvíle, keď som v mamkinom náručí prestávala reagovať a upadala som do bezvedomia. Vtedy sa začal môj boj o život a následne dlhý a častý pobyt v nemocniciach. Prekonala som opuch mozgu a po dvoch rokoch to lekári uzatvorili ako meningoencefalitídu. Aj keď nevedeli s istotou určiť, čo mi vlastne bolo. Po tom všetkom som sa učila odznova chodiť, jesť, rozprávať... Chodila som na rehabilitácie a kúpeľné pobyty. Vďaka Bohu som sa z toho dostala s miernymi ťažkosťami. Iní po prekonaní skončia na invalidnom vozíčku, ochrnutí alebo s mentálnym postihnutím. Nemám takú stabilitu ako ostatní, taktiež mám pomalšiu motoriku, nedokážem tak rýchlo písať alebo vykonávať iné veci. Neviem tak skákať a behať ako ostatní. Moja chôdza tiež nie je bezchybná. A ostal mi aj problém s ústnym prejavom, nemám úplne plynulú reč. Škola mi v tomto veľmi pomáha, profesori mi dávajú viac času pri písomkách a taktiež namiesto ústnych skúšok mám písomné, za čo som vďačná."

Martina:

"Tento rok je pre mňa náročný. V marci otcovi diagnostikovali rakovinu pľúc, ktorá metastázovala aj do chrbtice, následkom čoho dočasne ochrnula dolná časť jeho tela. Operáciou sa podarilo zabrániť trvalému ochrnutiu, ale nervy ostali poškodené a otec zostal ako ležiaci. Chemoterapie vyzerali že zaberajú, nádor sa zmenšoval a otec pomaly začal naberať silu, ale pár dní pred posledným cyklom to nabralo rýchly spád. Keď som išla počas návštevných hodín za ním, bol pripojený na rôzne infúzie a svet okolo seba už nevnímal. Ráno sme dostali telefonát z nemocnice, že zomrel. Všetko sa to odobralo v priebehu štyroch mesiacov. Rodičia už boli obaja na dôchodku a tým, že som z východu, som nemohla byť tak často doma, ako som chcela a už iba to bolo dosť ťažké, nieto ešte táto strata, ktorá mňa aj mamu emočne zasiahla. Dlho mi trvalo, kým som sa s tým vyrovnala, a stále si to úplne nepripúšťam, ale aj tak sa každý deň snažím ísť ďalej a pomáhať mame, ako len viem."

Michal:

"Moje meno je Michal a môj životný príbeh by zaplnil nejednu knihu, no predsa sa ho pokúsim podať zjednodušene. Z detstva si moc pekných chvíľ nepamätám. Po rozchode rodičov som spočiatku býval u mamy. Finančne to zvládala len ťažko, do toho prišla rakovina prsníka a matka sa začala utápať v bolestiach a alkohole. Býval som preto u otca, no u toho sa tiež začali stupňovať problémy s alkoholom. Keď som mal 11 rokov, na Vianoce našla moja staršia sestra matku v jej byte mŕtvu. Bola to moja najväčšia rana v detstve, mama mi vždy dala aj to posledné, bola milujúca… Otec sa začal sa ešte viac upíjať, postupne sa z domu vysťahovala sestra aj brat a zostal som s ním ja, najmladší. Mojou najväčšou oporou mi boli súrodenci. Volali ma k sebe bývať, no mne nedalo nechať v dome otca samého, vedel som, že sa ako-tak drží len kvôli mne... Hneď po nastúpení na vysokú školu prišla do môjho života ďalšia zničujúca správa - otec zomrel. V tom momente som mal chuť sa všetkého vzdať, nevidel som cestu. Po krátkom čase som si však uvedomil podstatnú vec:  mama ani tato sa už netrápia. Začal som cítiť, že mám pri sebe dvoch strážnych anjelov, ktorí sú pri každom mojom kroku, ako ospravedlnenie za to, čo napáchali. Teraz žijem sám v rodičovskom dome, s pomocou sestry a brata dom prerábame. Uvedomil som si, že sa dokážem postaviť na nohy a s radosťou rozdávam druhým úsmev. Neskutočne ma baví život, odmala idem za svojimi snami. Sem-tam sa obzriem dozadu, ale iba na tie krásne spomienky a s úsmevom sa pozriem do oblakov a poviem si ĎAKUJEM."

Patrik:

"Vyrastal som sám s maminou, ktorá má sama vychovávala. Vzhľadom na ťažkosť hľadania práce slobodnej matky na jednu zmenu, aby sa stíhala škôlka, škola a učenie so mnou, nebolo moc možností na adekvátnu prácu v jej obore. Preto odvtedy poberáme hmotnú núdzu a prídavky na dieťa. Od základnej školy som poberal sociálnu podporu (ako obedy zadarmo), počas strednej školy a teraz na vysokej sociálne štipendium, ktoré značne prispieva do domácnosti. Kvôli zdravotným problémom musí mama pracovať na dohodu, preto poberáme dávky z úradu, aby sme vedeli platiť potrebné výdavky."